V roku 2012 otvoril v seneckom Mlynskom kline Dom Nezábudka svoje brány deťom a mladým so zdravotným znevýhodnením. Pravdou je, že nie len im. Ambulantná starostlivosť predstavuje obrovskú pomoc pre rodičov a rodiny zdravotne znevýhodnených detí, najmä keď sa môžu spoľahnúť, že ich dieťa je v bezpečnom prostredí a dostáva sa mu vhodnej udržiavajúcej a rozvíjajúcej starostlivosti. Uplynulý rok aj u nich prepísal všetky zabehnuté postupy.
Pani riaditeľka Ildikó Popálená písala v decembri na ich stránke: „Napriek tomu, že Covid prenikol aj do nášho zariadenia, viacerým vyšiel pozitívny test a 95% z nás ostalo v karanténe, nevzdávame sa. Po opakovanom pretestovaní sme zatvorili naše zariadenie, hygienik nariadil 10-dňovú karanténu. Všetci ostali doma, iba ja nie, keďže moja kancelária je oddelená. Nebolo možné úplne prerušiť fungovanie, niekto musel takpovediac podržať hradby.“ – vysvetľuje riaditeľka. „Nákaza sa potvrdila u piatich zamestnancov a jedného klienta, dokonca aj dve pani učiteľky, ktoré k nám chodia zo špeciálnej školy, ostali choré.“
Na úplnom začiatku pandémie, v marci minulého roka sa na 3 mesiace uzatvorila celá krajina. Neobišlo to ani Nezábudku, ktorá nie je pobytovým zariadením. Život sa však nezastavil: „Osobný kontakt bol zakázaný, tak sme sa pokúšali poskytovať inú formu pomoci: telefonické rozhovory, šili sme rúška, tie sme rozdávali do rodín, a zároveň sme sa snažili psychicky podporiť, lebo aj to je veľmi dôležité. Odkedy sa to celé začalo, všetci žijeme v neistote, strach sa udomácnil v ľuďoch a teraz sa naplno odhaľuje, aké dlhodobé škody to napáchalo na duševnom zdraví ľudí. Vidím to aj na kolegyniach.“ V hlase Ildikó počuť presvedčenie podložené odžitým, a okamžite sa mi vynárajú slová jednej mojej kamarátky – výbornej psychologičky, že následky pandémie si neodnáša iba telo, ale aj duša, dokonca aj detská, a ešte roky sa budeme boriť s nápravou.
„Počas tých troch mesiacov sme robili poradenstvo aj cez video hovory, a nekonečne veľa sme kade-tade telefonovali. Pripravovali sme rôzne projekty, okrem iného aj čítanie rozprávok prostredníctvom YouTube. Hoc sme sa toho najprv stránili – predsa len sme si neboli isté, či sa opatrovateľka razom vie premeniť na „youtubera“ – teraz sme už pri 135. epizóde.“ – dodáva s úsmevom Ildikó.
Tento nápad pani riaditeľky bol založený na tom, že všetky deti poznajú zamestnankyne, ešte aj tie, ktoré nemajú dobrý zrak, alebo majú rôzne vážne kombinované postihnutia. Známy hlas, či už Ildikó, Jutky alebo Renátky ihneď spoznajú a pôsobí na nich upokojujúco. Najväčšiu obavu spôsobovalo, či detičky budú vedieť upútať natoľko, aby zaujato sledovali, počúvali. No dali tomu šancu. Majú klientov, ktorí sú komunikatívni, dá sa s nimi porozprávať; tí aj povedia, ktorá rozprávka sa im najviac páči. Pri tých najvážnejšie znevýhodnených je to skôr o tom, že rodič odpozoruje prejavy dieťatka. Aj ja sama som sa spýtala na názor zopár rodičov, a ohlasy boli veľmi pozitívne: deti sa tešia na každú novú rozprávku. Jedno z dievčatiek nevie rozprávať, spánok má nepokojný, ale jeho mamička mi s radosťou zvestovala: keď si vypočuje na dobrú noc rozprávku z Nezábudky, spí lepšie. Ármina s poruchou pozornosti však nie je možné „priklincovať“ k rozprávke.
„Kríza a pocity ohrozenia vedia človeka podnietiť ku kreativite.“ – hovorí Ildikó. „O tomto bola prvá vlna, potom sa život pomaličky vrátil do zabehnutých koľají. Do augusta to vyzeralo, že situácia sa zlepšuje, a síce s menším počtom klientov denne, dbajúc o odstupy, ale môžeme fungovať ďalej. No od septembra opäť začali pribúdať obmedzenia. Z ministerstva prišlo rozhodnutie o určení Nezábudky za subjekt hospodárskej mobilizácie, čo znamená, že prerušiť poskytovanie služby môžeme iba v prípade, že sa naše fungovanie stane úplne nemožným. Až do decembra sa podarilo predísť nákaze. Boli klienti, ktorí sa objavili, s potom sa opäť odizolovali, teraz opäť nechodia. Najmä dospelý sú držaní doma. Ich rodičia v seniorskom veku sa mimoriadne obávajú kolektívu, nákazy. S nimi sa teda málo stretávame, udržujeme kontakt prostredníctvom telefonátov, video hovorov. Od jesene sme schopní poskytovať aj ďalšiu formu pomoci: vďaka projektom sme schopní distribuovať balíčky potravín.“
Prispievajú snáď tieto fakty k tomu, aby výpadky nemali tak fatálne následky pre zariadenie? Aby existencia Domu Nezábudka nebola ohrozená? Odpoveď je prekvapujúca: „Konkrétne týmto ohrození nie sme. Neodobrali nám finančný príspevok za to, že k nám chodí teraz menej klientov. Výška príspevku je daná tým, koľkým klientom poskytujeme sociálnu službu. Hygienické, epidemiologické nariadenia sú omnoho prísnejšie. Veľmi musíme dbať na to, aby naše priestory neboli preplnené.“
Ani jeden zo zamestnancov združenia neprišiel o prácu. Súčasne ich je spolu s riaditeľkou štrnásť. Trinásti chodia do práce denne, jedenásti sa starajú o klientov a zakladateľka, bývalá riaditeľka – pani Madarászová je sociálnou poradkyňou. S pedagógmi to bolo trošku zložitejšie, od septembra k nám chodili, a potom znova prestali, poľa toho, ako sa vyvíjala situácia. Online výučba detí so špeciálnymi potrebami je ťažko realizovateľná, väčšinu zdravotne znevýhodnených detí nie je možné posadiť pred počítač. „Môžem zodpovedne vyhlásiť, že tento typ vyučovania nie veľmi funguje pri deťoch s hendikepom. Nech sa učiteľ akokoľvek snaží, nenahradí to osobný kontakt. Ešte aj pri ňom sa dokážeme posúvať vpred iba po drobných krôčikoch. Nariadenie hovorí, že aj deti zo špeciálnych škôl nad 10 rokov majú mať online vyučovanie, im to však nepostačuje. Zo skúsenosti našich vychovávateliek a učiteliek vyplynulo, že úplne najhorší dopad malo počiatočné trojmesačné odlúčenie počas prvej vlny. V dôsledku chýbajúceho osobného kontaktu upadli vedomosti detí, počnúc hygienickými návykmi až po všetko ostatné. Jednoducho chýbala denná rutina.
Aj na toto sa pokúšali nájsť riešenie prostredníctvom krátkych náučných videí. Sú veci, ktoré sú pre niekoho samozrejmé, no pre hendikepovaného človeka ani ten najjednoduchší úkon nie je „len tak“.
Nie len zamestnanci zariadenia, ale aj rodičia detí čelili mnohým výzvam v uplynulom období. Najťažšie zo všetkého bolo odlúčenie sa od ostatných. Inštitúcie ako Nezábudka dokážu aspoň čiastočne zmierniť izoláciu zdravotne znevýhodnených a začleňovať ich do spoločnosti. „V čase celosvetovej pandémie sa v týchto rodičoch len umocnil pocit osamelosti.“ – upozorňuje Ildikó. U nich sú pocity vyčlenenia výrazne prehĺbené oproti priemernému človeku, ktorý si až teraz po prvý krát vyskúšal, aké to je nemať kontakt s okolitým svetom. Pre rodiča starajúceho sa o zdravotne znevýhodnené dieťa je to každodenná a celoživotná realita, momentálne ešte umocnená pandémiou. Zdravému dieťaťu, i keď ťažko, ale vysvetlíte čo sa prečo deje. Zdravotne znevýhodnené deti a mladí mnohé nechápu, a tak sa ich zdravotný a psychický stav ešte zhoršuje, čo má negatívny dopad na celkovú atmosféru v rodine. Ak to chce rodič nejako kompenzovať, aspoň čiastočne prinavrátiť rovnováhu, musí vynakladať enormné úsilie. Navyše kým kedysi mohlo byť jeho dieťa aj celý deň v zariadení, on mohol ísť do práce alebo kam práve potreboval, v čase pandémie to nie je možné. Nemôžu predsa telesne, duševne znevýhodnené dieťa nechať doma osamote. „Veru nie. Rodič žije s vedomím, že po celý svoj život, aj keď už bude starý a vyčerpaný, bude tu musieť byť pre svoje dieťa a starať sa oň. Oni nikdy nebudú schopný viesť samostatný život. Predstavuje to svojim spôsobom bezvýchodiskovú situáciu.“
Riaditeľka Domu Nezábudka sa pokúša mapovať potreby dotknutých rodín a poskytovať relevantnú pomoc. Ale to nie je všetko. Rodiny si pomáhajú medzi sebou navzájom. Samozrejme nie každý je komunite rovnako otvorený; niekto pomenej a niekto vôbec. Najviac uvítajú pomoc tí starší rodičia, sú najviac zmohnutí. V mladých rodičoch, ktorí vychovávajú ešte malé detičky je viac energie, skôr si vedia poradiť v rôznych ťažkých životných situáciách.
V časoch, ktoré žijeme, je povinné nosiť rúško, až na výnimky. Tú majú aj zdravotne znevýhodnené deti, veď by ho na sebe nezniesli. Rodičia každé ráno prinesú dieťa a poobede ho vezmú domov, zamestnanci tak pracujú v podmienkach s vysokým stupňom rizika nákazy. Každý týždeň sú otestovaní, a aj rodičia sa musia preukázať negatívnym testom pri odovzdávaní dieťaťa. Akonáhle sa v niektorej rodine objaví vírus, musí to byť nahlásené a musí byť dodržaná karanténa. Zariadenie funguje ďalej, situácia je však pod drobnohľadom, a ak by sa v priebehu desiatich dní objavili príznaky ochorenia aj u dieťaťa, do karantény idú všetci tí, ktorí s ním prišli do kontaktu a zatiaľ ešte neprekonali Covid.
Pôvodne uverejnené: Új Szó Presszó, 27.2.2021, autor: Klára Urbán, voľný preklad: Nezábudka
Ďakujeme za láskavý súhlas autorky so zverejnením.
